Československo a cesta k autonómii 2007.10.20 Hodnotenie Slovenského štátu u ľudí je väčšinou buď silne pozitívne, alebo negatívne. Tieto závery sa premietajú aj v literatúre. Niektorí autori tvrdia, že vyhlásenie Slovenského štátu bolo nanútené, neprirodzené a znamenalo tragédiu v dejinách slovenského národa, ich predstavitelia boli zločincami, tyranmi a prezident Tiso fašistickým diktátorom. Iní zasa tvrdia, že Slovenský štát bol krátkym časom našej slobody. Úvod Tri roky po zániku Slovenského štátu sa chopili moci marxisti a štyridsat rokov ich totalitnej vlády diktovalo písat o Slovenskom štáte, ktorý sa vyznacoval silným národno-krestanským rozmerom, len vo velmi negatívnom svetle. Slovenský štát nazývajú: „takzvaný“, „fašistický“, „totalitný“, „klérofašistický“,... Predstavitelia slovenského štátu sú tu nazývaní: „prisluhovaci“, „zapredanci“, „bábky“, „germanofili“, zlocinci a pod. Po roku 1989, kedy cenzúra do istej miery zanikla, zacali vychádzat knihy, ktoré toto obdobie hodnotia objektívnejšie, casto aj silne pozitívne. Dôvody, preco som sa rozhodol pre spracovanie tohto historického obdobia, sú viaceré. Jednak obdobie prvého Slovenského štátu je cast národných dejín, ktorá ma upútala a jednak táto téma je väcšinou spracovávaná s politickými a ideologickými predsudkami. Celú tému nie je možné zobrazit na niekolkých stranách, preto som len v strucnosti opísal najdôležitejšie etapy vývoja Slovenského štátu. V texte väcšinou uprednostnujem názov „Slovenský štát“ (ktorý píšem velkým zaciatocným písmenom) pred názvom „Slovenská republika“, lebo výraz „Slovenský štát“ bol vo svojej dobe castejšie používaný a plní univerzálnejší charakter. Názov „Slovenská republika“ sa zacal používat až prijatím Ústavy 21. júla 1939 a aj to len zriedka. Vo svojej práci chcem poskytnút citatelovi dostatocné množstvo informácií k tomu, aby zistil kto bojoval za vznik Slovenského štátu, kto bol proti nemu a kto a akým spôsobom sa podielal neskôr v jeho vedení. Zároven práca dost podrobne opisuje ideologickú povahu štátu, cím si môže citatel utvorit názor, ci a do akej miery bol Slovenský štát totalitný, fašistický, krestanský, nacionálny, sociálny, demokratický,... Úsudok o politickom charaktere Slovenského štátu chcem ponechat výlucne na citatelovi. Ak by som ja osobne mal politický charakter Slovenského štátu nejako pomenovat, tak dávam prednost výrazu: národno-krestanský, alebo národno-sociálny štát. Záverom svojho úvodu sa chcem podakovat pani Mgr. Zuzane Tomšíkovej a pani Jane Valovicovej za ich odbornú konzultáciu, poradenstvo a pomoc pri záverecnom zostavovaní mojej práce do konecnej podoby. Zároven sa chcem podakovat svojim rodicom, najmä mame za gramatickú a štylistickú korektúru a za poskytnutý priestor pri tvorbe tejto práce. A nakoniec dakujem Petrovi Žilinekovi za „oskenovanie“ väcšiny grafického materiálu. Československá republika Vznik CSR Pred prvou svetovou vojnou bol na Slovensku najväcší madarizacný proces. To smerovalo k myšlienke vytvorit spolocný štát s ceským národom, ktorý nám bol územne aj recovo najbližší. To sa aj stalo po vojne, kedy sa celé Rakúsko-Uhorsko rozpadlo. 30.5.1918 sa v Amerike uskutocnila porada, medzi predstavitelmi slovenských a ceských organizácií v USA, na ktorej sa dosiahla "Pittsburská dohoda". Táto dohoda urcila, že Slovensko bude mat svoju vlastnú administratívu, svoj snem a súdy. Slovencina bude úradným jazykom v školách, úradoch a vo verejnom živote a budúci štát bude republikou s demokratickou konštitúciou. Do tohto nového štátneho zriadenia vstupoval národ s radostou, že sa zbavil madarského odnárodnovacieho procesu a ani mu nenapadlo, že by bol nútený dat sa s Cechmi do nového boja o najzákladnejšie práva národného jestvovania. Dôvody smerujúce k snahe o autonómiu Masaryk považoval "Pittsburgskú dohodu" za zdrap papiera. Vládni predstavitelia Ceskoslovenského štátu (väcšina z nich bola clenmi slobodomurárskych lóži) vychádzali z falošného historického poznatku, že "Velká Morava" bol spolocný štát Cechov a Slovákov a vznik Uhorska pretrhol tento vývoj. Na tomto základe sa hovorilo o neexistencii slovenského národa, ale len o existencii "ceskoslovenského národa" a "ceskoslovenského jazyka". Slobodomurár Beneš ešte aj pocas druhej svetovej vojny povedal: "Mna nikdy nedostanete k tomu, aby som uznal slovenský národ. Je to moje vedecké stanovisko, ktoré nezmením. Hájte si ako komunisti svoje stanovisko, ja nic proti tomu nemám, avšak zastávam názor, že Slováci sú Cesi a že slovenský jazyk je len jedným z nárecí ceského jazyka, tak ako je hanáctina, alebo iné nárecie ceskej reci." Cesko-slovenská republika sa mala postarat o zliatie týchto dvoch odlišných národov do jedného celku, išlo v podstate o maskovanú genocídu slovenského národa s úmyslom obohatit národ ceský. Pražský centralizmus rozpútal na Slovensku široký boj, ktorý zasahoval do všetkých oblastí života. Bol to v prvom rade boj o rec a chlieb. Kým v roku 1912 12 vysokých pecí tavilo surové železo – v roku 1935 ani jedna. V roku 1913 v železnorudnom baníctve bolo zamestnaných 13000 baníkov – v roku 1926 ich nebolo ani 4000, skrátka 9000 rodín stratilo chlieb. Pri takejto politike fabrika za fabrikou zastavovala výrobu a desattisíce Slovákov zostávalo bez chleba. Jediné riešenie bolo odíst za chlebom do cudziny, do belgických, francúzskych baní, do Kanady a Argentíny. 220 000 Slovákov od roku 1918 do roku 1938 opustilo svoju vlast iba preto, lebo doma nebolo pre nich dostatok práce a chleba. Žiadosti o pracovné miesta sa vracali so zlopovestným "nelze vyhovieti" . Napriek tomu v tom istom case 200 000 polokvalifikovaných ceských úradníkov prišlo na Slovensko a zabralo všetky významné a dôležité miesta. V roku 1930 bolo na Slovensku registrovaných 120 000 Cechov. Cesi zaberali 9874 (41,3%) plánovaných miest v politickej správe, 2916 (50%) vo vyšších službách na železnici a 1980 (29,3%) vo vyšších službách na poštách; na slovenských školách vyucovalo vyše 2000 ceských ucitelov. Vela Cechov na Slovensku slúžilo v armáde, u žandárstva a v colnej správe. (Hoensch, 2001, s. 91) Pri reštrikcii zamestnancov na Slovensku sa stalo, že z istého úradu bolo prepustených 30 domácich ludí. Prišli sa stažovat a vyhlásili, že by nic nenamietali proti svojmu prepusteniu, keby nebolo hned vzápätí nato prišlo na ich miesto 30 ludí z Prahy. Takýchto prípadov sa stali stovky. (Hodža M.; Clánky, reci, štúdie; Bratislava 1934; s. 153) Jednoducho, režim CSR neumožnil Slovensku dostatocnú možnost rozvoja vo všetkých sférach života, ci už v hospodárskom, alebo v kultúrnom a jazykovom. Cesta k autonómii Slovenská ludová strana (SLS) bola prvá politická strana, ktorá po prevrate v roku 1918 obnovila na Slovensku svoju cinnost. V dvadsiatych rokoch sa sformovala na moderný národno-katolícky politický prúd. Pred parlamentnými volbami roku 1925 zmenila názov na Hlinkova slovenská ludová strana (HSLS). Na cele tejto strany stál katolícky knaz Andrej Hlinka a bol prvý, kto sa postavil na obranu slovenského chleba, slovenskej reci a slovenských práv. Celý svoj život zasvätil boju za autonómiu. Andrej Hlinka požíval v národe velkej autority a bolo mu jedno, ci zomrie bosý, alebo s topánkami na nohách. I pri najväcšom terore ostal nezlomný, ako povedal: „Mna vy nepremeníte. Mna vy nepotrestáte. Mna vy nezlomíte. Slovákom som sa narodil, Slovákom som a Slovák budem! A ked vyjdem zo žalára, zas len budem pokracovat tam, kde som prestal. Do posledného svojho dychu budem bojovat za sväté právo slovenského národa!“ V programe, ktorý Slovenská ludová strana publikovala v Ružomberku roku 1919 sa písalo: „Sme telom i s dušou za našu ceskoslovenskú republiku. Ludová strana je mocným stlpcom nášho štátu. V rámcoch tohoto štátu chce hájit práva slovenciny a všetky záujmy slovenského národa, menovite postaví sa za autonómiu Slovenska.“ Jedným z popredných predstavitelov HSLS bol Dr. Jozef Tiso. Narodil sa 13. októbra 1887 vo Velkej Bytci, teológiu vyštudoval v Budapešti a vo Viedni. Roku 1910 bol vysvätený, doktorský titul dostal rok na to. K HSLS sa dostal vdaka angažovaniu sa v komunálnej politike v Nitre. Po vylúcení Jurigu v roku 1929 sa stal vodcom konzervatívneho krídla strany a v roku 1930 ho Hlinka uznal za podpredsedu. Dalším významným predstavitelom strany bol Dr. Vojtech Tuka. Narodil sa 4.7. 1880 v Piargu (od roku 1946 Štiavnicke Bane), ako syn organistu – ucitela, ktorý spoluzostavil slovenský rímskokatolícky cirkevný spevník. Právo vyštudoval v Budapešti, Berlíne a v Paríži, od roku 1907 do roku 1914 pôsobil ako profesor práva v Pätkostolí a potom v rokoch 1914 – 1919 na Alžbetínskej univerzite na katedre právnej filozofie a medzinárodného práva v Bratislave. Knaz Eugen Filkorn v roku 1921 predstavil Vojtecha Tuku Andrejovi Hlinkovi, ktorý mu ponúkol prácu v redakcii Slováka. Tuka bol rýchlo povýšený na šéfredaktora a z tohoto "plátku" v krátkom case vytvoril agresívny anticeský, slovensko-nacionalistický denník. Tak sa Dr. Tuka dostal do slovenskej politiky, vniesol do nej znalosti medzinárodného a ústavného práva. Vojtech Tuka bol skôr introvert, nevedel ovládat mohutné masy (hovorilo sa o nom, že nechodil velmi recnit, lebo sa hanbil za svoj madarský prízvuk, ktorý získal, ked študoval právo v Budapešti), mal danosti viac na prednášanie ako na recnenie. Do slovenskej histórie sa zapísal svojim nekompromisným radikálnym postojom, a aj sa hlásil a presadzoval ideológie tomu podriadené. Už v roku 1921 Dr. Ferdinand Juriga a Dr. Ludovít Labaj publikovali v tlaci návrhy na autonómiu Slovenska. Juriga a Labaj žiadali osobitné riešenie slovenského školstva, konfesií, obchodu, polnohospodárstva, verejných prác. Predpokladali celoštátne ministerstvo zahranicných vecí, financií, obrany, dopravy a spolocného predstavitela štátu – prezidenta. Na Hlinkovu výzvu vypracoval aj Vojtech Tuka návrh zákona, v ktorom požadoval vytvorenie konfederácie štátov. Podla tohto návrhu mali oba suverénne štáty, Cechy a Slovensko, uzavriet medzinárodnú dohodu, ktorá by bola urcovala ich vzájomný vztah a garantovala by úplnú slobodu konania. Obom partnerom by prináležalo právo vlastného diplomatického zastúpenia. Obe casti štátu by mali vlastnú ústavu, zákonodarstvo, vlastnú vládu a národnú brannú moc. Ich nezávislost by bola obmedzená len osobou spolocného prezidenta a ustanovením, že viest vojnu a uzatvárat mier môžu len spolocne. K spolocnému riešeniu väcších záležitostí mali medzi sebou uzatvorit zmluvy najvyšších výhod. V záujme odstránenia možnej nadvlády poctom aj hospodársky silnejších Cechov mal pri spolocných rokovaniach každý z partnerov disponovat rovnakým poctom hlasov. *** Na zhromaždeniach SLS dochádzalo k rôznym výtržnostiam zo strany marxistov a cechoslovákov. Casté bitky neraz koncili aj smrtou stúpencov SLS a tak v januári 1923 z iniciatívy Vojtecha Tuku bola založená polomilitantná organizácia, ktorú neskôr zacali nazývat Rodobrana. Zabezpecovala pokojný priebeh verejných zhromaždení strany. Rodobranci sa odlišovali od ostatnej masy oblecením. Nosili cierne košele s vyšitým slovenským znakom a vyzbrojení boli valaškou. Ich odev výrazne pripomínal uniformy talianskych mládežníckych fašistických organizácií. Dr. Tuka v Rodobrancoch videl odkliatych sitnianskych rytierov. Do Rodobrany väcšinou vstupovali radikálni mladí muži a ich funkcia bola v podstate zrovnatelná s nacistickými "hnedokošeliarmi" (SA-mannmi). V cele Rodobrany pôsobil okrem Vojtecha Tuku aj Alexander Mach, Vojtech Hudec, Ján Farkaš Jozef Joštiak a iní. Je možné, že Rodobrana mala slúžit aj ako revolucný nástroj na uskutocnenie slovenskej štátnosti, za ktorú sa ako prvý z politikov zasadzoval Vojtech Tuka. Pražská vláda si bola toho vedomá a podla toho aj konala. Cinnost Rodobrany bola v auguste 1923 zastavená. Strana ministerské rozpustenie neuznala a Rodobrana pôsobila nadalej v ústraní. V roku 1926 opät vystúpila na verejnost a dosiahla rozmerov masovej organizácie. Po velkom úspechu v parlamentných volbách v roku 1925, ktoré sa do velkej miery dalo pripísat Tukovmu organizacnému talentu, sa rozhodli vodcovia Rodobrany dat jej pevné ideologické jadro. Tou ideológiou bol taliansky fašizmus. Niet sa co divit, ved vtedy sa pod Mussoliniho vedením talianska ekonomika zacala stabilizovat, nezamestnanost klesat a zem prosperovat. Navyše fašizmus bol vtedy mnohými chápaný aj ako hrádza marxizmu, pred ktorým sa nevedela "demokracia" dostatocne bránit. Už niekedy v tejto dobe sa zacína HSLS štiepit na dva politické tábory: "umiernení" a "radikáli" (nazývaní aj separatisti). Stúpencami "umiernených" boli hlavne Jozef Tiso a zvyšok knažstva. Stúpencami radikálov boli: Ferdinand Durcanský, Alexander Mach, Vašek, Staško, Murín, Polakovic, Kempný, Ján Farkaš, Jozef Joštiak..., ich duchovným vodcom bol Vojtech Tuka, ktorý bol od väcšiny z nich výrazne starší. Medzi týmito dvoma tábormi dochádzalo k ideologickým, teda aj programovým rozporom. Kým "umiernená" cast bojovala za autonómiu – radikáli požadovali štátnost. Radikáli sa ešte dalej delili podla toho, pod koho ochranou a spojenectvom by si predstavovali samostatný, suverénny, slovenský štát (s Madarskom, s Polskom, s Nemeckom...), a akým politickým systémom by sa mal tento štát uberat (taliansky fašizmus, nemecký národný socializmus...). Táto orientácia na rôzne štáty a systémy sa vývinom casu a zahranicnej situácie u niektorých radikálov menila. Tisovou zásluhou realistickej politiky 15. januára 1927 HSLS oficiálne vstúpila do vlády. Prvými ministrami HSLS v pražskej vláde sa stali Dr. Jozef Tiso a Dr. Marko Gažík. Tiso ako minister zdravotníctva dal do poriadku kúpele Sliac (nechal tam postavit najmodernejšiu kúpelnú budovu), ale ani Tatry, Cervený Kláštor a iné veci súvisiace s jeho rezortom, nenechal bokom. Nato, že bol minister, žil si skromne v ktoromsi pražskom kláštore. Vojtech Tuka, ako „strašiak“ celistvosti Ceskoslovenskej republiky bol ceskou propagandou vykreslovaný ako vlastizradca a madarón, ktorý chce Slovensko odtrhnút od Ciech a následne ho pripojit k Madarsku. V podivnom politickom procese, kde mu na základe výpovede "svedka" dokázali, že pracoval ako tajný agent pre Madarov, ho 5. októbra 1929 odsúdili na 15 rokov väzenia. Presvedcivo mu bolo dokázané iba prijímanie zahranicných penazí na proticeskú tlacovú kampan, ku ktorej sa Tuka v roku 1935 vo svojej žiadosti o milost, adresovanej prezidentovi republiky, priznal. Hlinka si prácu Vojtech Tuku vysoko vážil, urobil opatrenia na jeho záchranu pred žalárovaním, ale bez úspechu. Kvôli jeho odsúdeniu vystúpili 8. októbra 1929 ministri HSLS z vlády. „Bolo by nedôstojnostou, aby sme boli my vo vláde a on (Tuka) v plesnivej cele.“ napísal Andrej Hlinka. Po odsúdení Vojtecha Tuku prevzal Hlinkov vzdialený príbuzný 28-rocný Karol Sidor vedenie straníckej tlace. V roku 1935 bol odmenený za svoju prácu poslaneckým mandátom. Svojimi bojovnými úvodníkmi a temperamentnými prejavmi v poslaneckej snemovni sa preslávil v kruhoch slovenskej inteligencie V osobe Ferdinanda Durcanského, ktorý sa radil tiež medzi radikálov, mala HSLS (neskôr i vláda) svoju duševne najbystrejšiu a politicky najnadanejšiu hlavu. Narodil sa v roku 1906 ako syn rolníka, neskôr vlastníka zvyškového panstva a senátora HSLS. Na západoeurópskych univerzitách získal dôkladné právnické vzdelanie. Aj ked do roku 1927 používal ako hovorovú rec madarcinu, pod Tukovým vplyvom sa stal aktívnym clenom HSLS a po uväznení svojho mentora prevzal spolu so Sidorom vedenie "mladých". Ním redigovaný casopis Nástup, ktorý sa vyznacoval prejavovaním sympatií k Hitlerovi, Mussolinimu a ich režimom, od roku 1933 vydával jeho brat Ján. Jeho nadobudnutý nacionalizmus ho coskoro doviedol k požiadavke suverenity Slovenska a jeho politického zriadenia podla fašistického a národno-socialistického vzoru. Po smrti Andreja Hlinku (16. august 1938, Ružomberok) sa vedúcim HSLS stal Dr. Jozef Tiso. Autonómia Adolf Hitler sa demokratickým spôsobom v Nemecku ujal moci – v roku 1933 sa stal ríšskym kancelárom. Pod jeho vedením a ním presadzovanou štátnou ideológiou (národný socializmus) sa Nemecko za pät rokov dostalo z krízy a získalo význam svetovej velmoci. 12. septembra 1938, na zjazde NSDAP (Národno-socialistická nemecká robotnícka strana) v Norimbergu, Hitler tvrdo protestoval proti "neznesitelnému utlácaniu tri a pól milióna Nemcov v CSR" a ultimatívne pre nich žiadal právo na sebaurcenie. V tejto dobe pod tlakom národno-socialistického princípu völkisch sa tento slobodomurársky, multinárodný štátny zväzok (CSR) zacína rozpadat. Koncom septembra toho roku sa zišli v Mníchove predstavitelia vtedajších "mocností" Európy (Hitler, Mussolini, Daladier a Chamberlain) a podpísali dohodu, ktorou prinútili Ceskoslovensko odstúpit Nemeckej ríši ceské pohranicné územia obývané Nemcami (Sudety) a uložili jej cím skôr vyriešit otázky madarskej a polskej menšiny. V Mníchove, ešte ani Hitler ani Mussolini, neboli poriadne informovaní o slovenskej otázke. Slovensko touto dohodou stratilo územie Petržalky (cast Bratislavy), neskôr i Devín – tieto územia pripadli Nemecku. Dohoda dala zároven popud Madarsku na revindikovanie južných okresov Slovenska, kde v mnohých mestách a dedinách žili pomadarcení Slováci. Udalosti na Slovensku zacali naberat rýchly priebeh. Ceskoslovenská vláda prijala polské ultimátum a vyjadrila svoj súhlas k polským teritoriálnym nárokom. Týkalo sa to aj územia Slovenska o rozlohe 221 km2 s 9914 obyvatelmi takmer výlucne hlásiacej sa k slovenskej národnosti. Niekolko hodín po podpísaní Mníchovskej dohody zvolal Jozef Tiso v Žiline stretnutie ôsmich slovenských politických strán. Výsledkom tohoto stretnutia, ktoré sa uskutocnilo 6. októbra 1938, bolo vyhlásenie slovenskej autonómie, za ktorú tvrdo bojovala HSLS 20 rokov. *** Prezident Beneš sa vzdal funkcie v predchádzajúci den a nová centrálna vláda súhlasila s prijatím situácie na Slovensku. Jozefa Tisu schválila centrálna vláda ako predsedu Slovenskej autonómnej vlády. Jedným z prvých oficiálnych krokov autonómnej vlády bolo prepustenia Vojtecha Tuku 7. októbra 1938, ktorého v roku 1929 odsúdili na 15 rokov väzenia, roku 1937 ho omilostili, ale konfinovali v Boroch pri Plzni. Radikáli s radostou umožnili Tukovi návrat do aktívnej politiky. Dna 25. októbra ho s velkou slávou priviezli do Pieštanských kúpelov, aby obnovil svoje podlomené zdravie. Nechal sa menovat cestným velitelom Hlinkových gárd (dalej len "HG"), okamžite obnovil vztahy s clenmi radikálneho krídla strany a obklopil sa svojimi politickými žiakmi. Nový Úrad propagandy, zriadený vládou, prevzal relatívne mladý 36-rocný Alexander Mach. Za svoje najdôležitejšie úlohy oznacil odstránenie ešte existujúcich prežitkov Benešovho režimu, marxizmu, slobodomurárstva a odstránenie hospodárskeho monopolu Židov. Podla vzoru nacistického ministerstva propagandy, vedeného Josephom Goebbelsom, malo byt hlavným cielom úradu zakotvenie autoritárskej štátnej idey a zdravého národného cítenia vo všetkých vrstvách slovenského obyvatelstva. K tomuto cielu sa Šano Mach približoval striktnou kontrolu tlace, rozhlasu, filmu, literatúry a organizovaním zhromaždení a osvetových akcií. Cenzúra tlace okamžite spôsobila zmlknutie politickej opozície. Zaciatkom októbra sa Hitler zacal vážnejšie zaujímat o Slovensko – vyzval svojho ríšskeho miestodržitela vo Viedni Seyss-Inquarta, aby ho priebežne informoval o slovenských pomeroch. 8.októbra Hitler rozhodol, že Bratislavu Madarom nevydá, ani ju nepripojí k svojej ríši, lebo toto mesto patrí Slovensku, ktoré sa usiluje o samourcenie. 9.októbra autonómna vláda Slovenska slávnostne prišla do Bratislavy a chopila sa vykonávania štátnej moci na Slovensku. Toho istého dna sa zacali v Komárne rokovania s Madarmi o ich územných nárokoch voci Slovensku v zmysle rozhodnutí Mníchovskej dohody. Pražská vláda poverila vedením delegácie Jozefa Tisu, nedala mu však k dispozícií nijaké dokumentacné materiály. Madari predložili svoje maximálne nároky, vychádzajúce z falošných štatistík z roku 1910 a nechceli od nich ustúpit. Po predložení slovenského protinávrhu dna 13.októbra madarská delegácia vyhlásila, že pokladá rokovanie za ukoncené a obracia sa na signatárov Mníchovskej dohody, aby o spore rozhodli. Tiso sa snažil získat pomoc v Prahe i v zahranicí, aby zachránil co najviac územia Slovenska, ale bez úspechu. 2. novembra 1938 sa vo Viedni zišli zahranicní ministri Nemeckej ríše a Talianskeho královstva. Podpísali dohodu, ktorou "riešili" madarsko-slovenský spor o pohranicné územia. Madarsku tak pripadlo 10 390 km2 územia Slovenskej krajiny (išlo približne o pätinu z celého vtedajšieho Slovenska), na ktorom bývalo 859 885 obyvatelov, z ktorých sa hlásilo 405 808 k Madarom, 276 287 k Slovákom, 26 181 k Židom, 8 967 k Nemcom a 1829 k Rusínom. Senec, Galanta, Nové Zámky, Levice, Komárno, Lucenec, Rimavská Sobota, Rožnava a Košice s okolím sa tak dostali pod vládu Madarska a ich obyvatelia hlásiaci sa k slovenskej národnosti boli vystavení diskriminácii, odnárodnovaniu, ba v niektorých prípadoch aj brutálnemu prenasledovaniu. Niet divu, že o 44 dní, kedy sa na slovenskom území okupovanom Madarskom konalo scítanie ludu, z pôvodných 276 287 sa prihlásilo k slovenskej národnosti už iba 123 000. Ostatní sa považovali za slovensky hovoriacich obcanov s madarským cítením. Vojtech Tuka sa 11. novembra 1938 stretol s Hermannom Göringom. Snažil sa ho presvedcit, aby sa Nemecká ríša zriekla požadovaného slovenského mestecka Devín pri ústí Moravy, avšak bezúspešne. Pri slávnostnom príchode do Bratislavy 6. decembra 1938 Vojtech Tuka vyhlásil: "Mat svoj štát je nielen právo, ale povinnost každého národa!" Na volebnom zhromaždení 11. decembra sa vyjadril: "Ak pred 10 rokmi bola najvyššou túžbou Slovenska autonómia, dnes je slovenský národ vyspelý, ide dalej vo svojich požiadavkách a buduje si svoj vlastný slovenský štát.“ Dna 12. 2. 1939 privítal Adolf Hitler Dr. Vojtecha Tuku a Karmasina (vodca Nemcov na Slovensku) v Ribbentropovej prítomnosti v novej ríšskej kancelárii. Tuka sa zmienil o ceskej politike na Slovensku, ale hlavne poukázal na zhubnost madarskej politiky voci Slovensku. Odvtedy sa datuje Hitlerov rezervovaný postoj k Madarsku, a v ten den sa zrejme Hitler definitívne rozhodol nevydat Slovensko Madarom. Dr. Tuka tiež informoval Hitlera, že dalšie spolužitie Slovákov s Cechmi sa stáva ako duševne, tak aj hospodársky nemožným, že Slováci sa chcú osamostatnit a v tomto smere žiadajú od Nemcov pomoc. Hitler prejavil záujem o slovenskú problematiku, vyslovil sa o nej sympaticky a pomoc prislúbil. Tuka bol s rokovaním nesmierne spokojný a tento den považoval za najštastnejší den svojho života. *** V období od 1. marca 1939 sa Beranova vláda pokúsila dat do poriadku rozrastajúci sa vnútropolitický konflikt so slovenským kabinetom. (Hoensch, 2001, s. 143) Ked rokovania medzi ústrednou a autonómnou vládou odhalili nebezpecenstvo rozpadu C-SR – ústredná vláda a prezident sa rozhodli zosadit radikálnych ministrov a váhavého ministerského predsedu Dr. Jozefa Tisa. To im ale nestacilo a na Slovensku aj priamo vojensky zasiahli. Neskoro popoludní 9. marca prerušili telefonické spojenie medzi Prahou a Bratislavou, aby tým boli ulahcené opatrenia ministerstva vnútra. Napriek tomu niektorí zainteresovaní akciu vopred vytušili: politický nácelník štábu HG Karol Murgaš vecer 9. marca uviedol jednotky HG do stavu pohotovosti a v niektorých obciach Slovenska tento krok aj skutocne demonštrovali. Pred 8. marcom Praha ešte neprijala nijaké opatrenia na zásah na Slovensku, až potom Syrový nariadil premiestnit menšie vojenské posily z Ciech na Slovensko. Vojenské opatrenia viedol krajinský vojenský velitel generál Vojta v zhode s ministrom železníc generálom Eliášom, ktorý v priebehu noci z 9. na 10. marca dal obsadit verejné budovy v Bratislave a tiež najdôležitejšie železnicné trate. Niektoré vojenské posádky v mestách stredného Slovenska boli uvedené do stavu pohotovosti. U najznámejších radikálov a v budovách vydavatelstva novín HSLS urobili domové prehliadky. Tuka, Mach a Cernák, ktorí sa z tajnej porady s madarskými kontaktnými osobami v Neu Schmecks vrátili až po polnoci, boli v skorých ranných hodinách 10. marca zatknutí a s približne 60 vedúcimi gardistami deportovaní na Moravu. Tisovi ráno dorucili prezidentov odvolací dekrét, ktorý s formálnym protestom vzal na vedomie. Ráno 10. marca sa mu ešte ponúkala možnost poradit sa so svojimi zosadenými kabinetnými kolegami, ako aj s Karmasinom, Druffelom a Vessenmayerom. Potom ho ústredná vláda držala pod dozorom v jezuitskom kláštore. Durcanskému sa podarilo s pomocou Karmasinovho priatela Eduarda Matla vo vozidle nemeckého konzulátu odíst do Viedne. Murgaš sa ukrýval v Bratislave. (Hoensch, 2001, s. 154 – 155) Po menších neorganizovaných demonštráciách študentov a HG uvalila vláda na Bratislavu výnimocný stav. Miestni velitelia, ako generál Homola v Banskej Bystrici a generál Mezl v Spišskej Novej Vsi, vo svojej prílišnej horlivosti dokonca proklamovali "vojenskú diktatúru na Slovensku". (Hoensch, 2001, s. 155) V Prahe 10. marca rokovali Sidor a Sokol aj s Háchom a Beranom o dosadení ústavnej vlády. Sidor podmienil svoju dalšiu spoluprácu zrušením výnimocného stavu na Slovensku. Ani jeden zo Slovákov nechcel bez konzultácií s predseníctvom HSLS a snemom odsúhlasit nijaké záväzné prísluby. Popoludní odcestoval naspät a o 20. 30 hod. sa vrátili do pokojnej Bratislavy. Po dohovore s krajinským vojenským velitelom Vojtom vypracovali na ústrednom sekretariáte strany spolu s predsedníctvom strany a clenmi predsedníctva snemu nový zoznam ministrov; Tiso bol opät nominovaný na post ministerského predsedu. Kedže sa dalo ocakávat, že Hácha Tisa odmietne, na Sokolov návrh mal potom na tento post kandidovat Sidor. Sivák medzicasom z Ríma odmietol prevziat funkciu predsedu autonómnej vlády. Sidor svoju nomináciu odsúhlasil s podmienkou, že ústredná vláda musí do 48 hodín prepustit všetkých politických väznov a všetkých Slovákov zbavených úradov opät prijat do ich funkcií; okrem toho požadoval okamžité stiahnutie všetkých ceských oddielov zo Slovenska, menovanie velitela slovenskej divízie, priradenie slovenských dôstojníkov k všetkým slovenským jednotkám pod ceským velením a prijatie 5 000 slovenských úradníkov na ústredné ministerstvá. Sokol krátko po polnoci Háchovi oznámil Sidorove podmienky potvrdené predsedníctvom strany a snemu a predpokladaný zoznam vlády. Prezident odsúhlasil zloženie autonómnej vlády, ako ju navrhol Sidor a požiadal predsedníctvo krajinského snemu, aby sa nasledujúci den, 11. marca, dostavilo do Prahy. (Hoensch, 2001, s. 155 – 156) Už 11. marca nariadil Beran Sidorom požadovaný odsun ceských vojenských a žandárskych oddielov zo Slovenska, exekutívu opät vykonávala slovenská autonómna vláda a jej správa. Spätný transport zatknutých – Sidor spomínal vo svojom prejave približne 180 ludí – sa zacal taktiež 11. marca. Pokus Beranovej vlády o odstránenie vládneho systému na Slovensku bazírujúceho na diktarúre HSLS, alebo aspon o jeho revíziu, stroskotal. Ústredná vláda zaplatila za svoje úsilie stratou prestíže, ktorá musela znacne zavážit nielen vnútropoliticky, ale aj zahranicnopoliticky. (Hoensch, 2001, s. 157 – 158) red.:omluvte znížený výskyt interpunkčných znamienok, ďakujeme Zdroj:www.pozorovatel.sk