Nejde iba o tú pomyselnú facku, ako správne tvrdí „ich“ prezident László Sólyom, ktorá cez Dunaj v reakcii na ponúknutú ruku fľasla, až to zahučalo; v hre je niečo oveľa tristnejšie. My Slováci sa chováme ako uhrovití tínedžeri a hlúpo trváme na tom, že ospravedlnenie by znamenalo našu prehru, nie dôkaz našej vnútornej sily. V tej dojímavo širokej koalično-opozičnej slovenskej zhode je ospravedlnenie chápané ako dôkaz viny. Presnejšie, dôkaz kolektívnej viny. My im? Oni nám sa musia ako prví!

Sme v pasci
Ktovie prečo sa odrazu každý, aj ten rurálny trpák (ako výstižne píše o našských rodoľuboch Rudolf Chmel) cíti spôsobilý vajatať o napätých slovensko-maďarských vzťahoch. Radikalizácia a nacionalizácia slovenských parlamentných strán, a to bez výnimky všetkých, je však nemenej úbohá ako hulvátstvo šéfa SNS. Kto ešte stále verí ilúzii, že Slota je iba solitérny „dorftrotel“, mal by sa pozrieť na jazyk a dikciu, ktoré použili Mladí SNS v reakcii na občiansku iniciatívu spochybňujúcu osobnosť Andreja Hlinku. Osočovanie a urážky sa stali od nástupu Roberta Fica a po akceptácii Slotu genetickou výbavou slovenskej politiky. Niektorí sa smejú, iní mlčia, no všetci sme za tú degradáciu nášho verejného života spoluzodpovední.
A opäť, ako už tradične, v tom návale emócií a nezvládnutej peristaltiky čriev zaduli onakvejšie vetry. Vetry k sebe zomknutého stáda ovečiek, ktoré sa uchýlilo k obhajobe neobhájiteľného. Keby sme aspoň čušali. My však, v hysterickej reakcii na Duraya a Csákyho, do celého sveta vykričíme, že princíp kolektívnej viny bol a je správny. Niet veru v 21. storočí v EÚ podobného národa s natoľko dôkladne amputovanou pamäťou a empatiou. Zúfalo tu chýba jasne artikulované – a argumentačne podložené – stanovisko odsudzujúce princíp kolektívnej viny ako taký. Prečo je to tak, to sa môžeme domnievať. Ak ide „iba“ o nevedomosť či nedovzdelanosť, je to zlé, no v podstate napraviteľné. Ak však ide o vedomé ignorovanie čohosi, čo ako mor rozožiera najjemnejšie substancie našej duše, je to s nami vážne. Veľmi vážne. Hanbou Slovenska nie je SMK ako európska „žalobaba“, ale deficit čo len jediného politika slovenskej národnosti, ktorý by mal dnes odvahu – a česť – hlasno kričať, že princíp kolektívnej viny je obludný.
Benešove dekréty sú totiž pascou. Dnes tak horlivo fackovaný Pál Csáky správne poznamenal, že nedávno prijaté uznesenie NR SR je rozporuplné. Nevhodne ho pritom nazval zdrapom papiera. Poslanec Eduard Kukan na poslednú chvíľu síce navrhol doplniť do spomenutého uznesenia odsúdenie princípu kolektívnej viny, o pár viet ďalej však v tom istom texte stojí: „Povojnové rozhodnutia reprezentatívnych orgánov Československej republiky a Slovenskej národnej rady nie sú príčinou diskriminačnej praxe a dnes na ich základe nemôžu vzniknúť nové právne vzťahy.“ Problém – jediný a hlavný – nespočíva v tom, že by nám Maďari išli opäť raz anektovať južné územia, netkvie dokonca ani v ich nárokoch na majetkové odškodnenie, ktoré Csáky (podľa vzoru riešenia odškodnenia obetí holokaustu) naznačuje. Nie, na tom sa tu zrejme všetci príčetní občania SR zhodnú, že úsilie o to prvé treba rozhodne odsúdiť, nuž a to druhé je a dlho ešte bude nereálne. Pretože výpočet vzájomných krívd, ak by sme s ním aj začali hneď, by mohol trebárs trvať ďalších tisíc rokov. Ten problém je v inom.

Náš problém
Je to naša záležitosť. Princíp kolektívnej viny je nedeliteľnou súčasťou týchto dekrétov, nedá sa z nich „odpárať“ a amputovať, ani keby sme do boja nasadili tímy najlepších krajčírov a chirurgov. Hanbou dnešného Slovenska nie sú povojnové rozhodnutia, ale nástojčivosť, s akou ich naši politici svorne obhajujú. Pretože – čo znamená kolektívna vina vice versa? Netreba nám bohvieakú empatiu, drahí bratia a sestry, stačí vymeniť slovo a predstaviť si, že povojnový odsun by postihol Slovákov, a nie Maďarov. So všetkými dôsledkami. Boli by sme to my, vlastne naši predkovia, kto by bol zbavený svojich ľudských, občianskych a majetkových práv. Na dobytčie vagóny by naložili nielen bojaschopných slovenských mužov, ktorí tiahli s Nemcami na Rusko, ale aj ženy, starcov a deti. Otázku, či aj oni boli vinní, radšej z mysle pre túto chvíľu zrejme vytesníme...
Čo rodina, to jeden vagón; čo dedina, to jeden vlak. Presne to sme totiž spravili s našimi Maďarmi v roku 1947, dva roky po vojne. Vtedy už bolo zrejmé, že oni sú vysídľovaní nedobrovoľne, zatiaľ čo Slováci z Maďarska sú repatriovaní dobrovoľne. Malý, no čertovsky podstatný rozdiel. Technickú otázku, kam by nás vyviezli, nechajme teraz bokom. Nejaký pľac by sa už v Európe našiel. Dôležitý je dôvod. Slováci boli predsa za vojny prisluhovačmi Hitlera. Vytvorili sme si lokajský štát. Beneš dokonca hovoril explicitne o potrestaní Slovákov v decembri 1943 so Stalinom. Ten to však odmietol s tým, že nijaký slovanský národ nemôže byť potrestaný a odporúčal mu radšej „držať Slovákov pevne v rukách“. Píše o tom exilový český historik Karel Kaplan v knihe Pravda o Československu 1945–1948. Odsun Nemcov aj Maďarov bol trestom za Mníchov a ako taký mal vytvoriť podmienky pre slovanské Československo.
Ešte stále sa dnes tak urputne hlásime k princípu kolektívnej viny a kolektívneho trestu?

Otázka (kolektívnej) viny
Filozof Karl Jaspers (1883 – 1969) je spoločne s Martinom Heideggerom považovaný za jedného z prvých a najvýznamnejších nemeckých existencialistov. Na rozdiel od svojho generačného druha však neprijal od nacistov nijaký „flek“. Naopak, oženil sa so sestrou svojho židovského priateľa medika. Táto skúsenosť ho v hitlerovskom Nemecku definitívne a účinne odpútala od chápania filozofie ako chladného hľadania pravdy. Odmietol sa s Gertrúdou rozviesť, v dôsledku čoho nesmel prednášať ani publikovať. Jaspersovcom opakovane hrozila deportácia. Napokon manželov zachránili v apríli 1945 Američania. Vo chvíľach, keď Gertrúda sama uvažovala, že zomrie, aby tak zachránila manžela pred deportáciou, si Jaspers napísal do denníka túto vetu: „Nemožno požadovať, aby človek prežil za akýchkoľvek podmienok.“ Táto veta predznamenala jeho zásadné dielo; rozsahom útlu, no významom zásadnú knihu Otázka viny (1946). Jej hlavným predmetom je hľadanie odpovedí na otázku, či sú Nemci ako národ kolektívne vinní za to, čo spôsobili nacizmom svetu. Druhá svetová vojna a najmä po nej nasledujúci Norimberský tribunál zaviedli – s ohľadom na bezprecedentný rozsah a charakter hrôz – nové kategórie: zločiny proti mieru, vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti.
V Jaspersovom chápaní je človek iba možnou existenciou, ktorou sa skutočne nestáva každý, pretože „stať sa existenciou“ je ľudskou (občas aj nadľudskou, treba dodať) úlohou. Nie je to teda súčasťou našej danosti, prirodzenosti. Proti tomuto poslaniu sa každý človek môže previniť, zlyhať, a to rôznymi spôsobmi. Existenciou sa človek stáva v hraničných situáciách. V nich aj, žiaľ, často stroskotáva. Človek sa stáva človekom – existenciou najmä tým, že si uvedomuje svoje konkrétne zlyhania. Problém viny je teda primárne vnútornou záležitosťou človeka samého. Kto hovorí iba o vinách tých druhých (počujete, páni a dámy z NR SR?), ten ešte nedospel; pretože buď o svojich vinách vôbec nevie, alebo si ich, a to je ešte horšie, nechce priznať.
Sme najprv ľuďmi a až potom Nemcami, písal Jaspers, ktorého slová Nemci čítali iba s nevôľou. Ale čítali ich a aj sa z nich v mnohom poučili. Čo je dôležité, otázku viny si kladieme najmä sami sebe, až potom nám ju kladú iní. Rozlišovanie medzi rôznymi typmi viny – kriminálnou, politickou, morálnou a metafyzickou – nás má ochrániť pred prázdnym mudrovaním, ktoré kladie všetko na jednu úroveň. Podhubím všetkého sú pritom „drobné“ morálne prehrešky; nespočetné malé činy nedbalosti, pohodlného prispôsobovania sa, mlčiaca väčšina. Z tejto intímnej roviny vyrastá a v každodennom živote aj vzniká istý typ politického správania.
Možno však súdiť kolektív (národ) podobne ako jednotlivcov? Práve v tomto bode Jaspers jasne rozlišuje a odpovedá – nie, nemožno. Existuje zodpovednosť národa (za režim, ktorý si zvolil), hnať však celý národ na zodpovednosť za konkrétne kriminálne zločiny nie je možné. Myslenie, ktoré prisudzuje kolektívom vlastnosti ľudí, je pritom neobyčajne rozšírené. Aj dnes, treba dodať. Podľa Jaspersa je jeho podstatou zámena druhového chápania s typologickým. Národ je ako jašter – veľké telo a malá hlava. Túto vtipnú metaforu svojho času použil iný veľký mysliteľ, Carl Gustav Jung. Podčiarknuté a zhrnuté, kolektívna vina národa teda nemôže existovať ani ako kriminálna, morálna či metafyzická vina; iba ako politická zodpovednosť za politikov, ktorých si zvolil.

Odpúšťame a prosíme o odpustenie
Dopad Jaspersových brilantných úvah je obrovský. Celý civilizovaný svet sa dnes zhoduje na tom, že kolektívna vina je perverzný a neakceptovateľný relikt. Tento princíp napáchal príliš veľa zla na to, aby sa ním dalo zdôvodniť akokoľvek oprávnené potrestanie páchateľov. Treba urputne hľadať a trestať vinníkov, nie národy. Tieto slová, nie ten nevkusný Mináčov pátos, by mali byť vytesané do kameňa nad Dunajom.
Málokto dnes zároveň hovorí, že nevstupujeme na pole neorané. Predobrazom nie je iba francúzsko-nemecké zmierenie, česko-nemecká deklarácia či strastiplné pokusy o vybavenie si účtov medzi Poliakmi a Nemcami. Vzájomný pokus o úprimné zmierenie a ospravedlnenie už vykonali aj slovenskí a maďarskí duchovní. Mladý slovenský historik Peter Šoltés v Revue Impulz (3/2006) píše o prekričaných ospravedlneniach. Stalo sa to za všeobecného nezáujmu našich médií necelé dva týždne po parlamentných voľbách v roku 2006. Historický krok urobili – z iniciatívy našich južných susedov – v ostrihomskej katedrále členovia Stálej rady Konferencie biskupov Slovenska a Maďarskej biskupskej konferencie. Na slávnostnej svätej omši, venovanej myšlienke vzájomného porozumenia a odpustenia si vymenili listy, v ktorých vyjadrili vôľu prekonať historické rozpory medzi oboma národmi. Šoltés píše: „Texty oboch listov nie sú rozsiahle. Jazyk, ktorým sa veriacim prihovárajú, je zrozumiteľný a priamy, bez uvádzania konkrétnych príkladov krívd a vlastných zlyhaní. Nie sú v ňom zmienky ani o Aponyiho maďarizačných zákonoch, nespomínajú sa v nich Benešove dekréty. Obe však obsahujú vetu, ktorá musí zaznieť v každom úprimnom pokuse o zmierenie a dáva mu šancu na naplnenie:

„Odpúšťame a prosíme o odpustenie.“
Odpúšťame a prosíme o odpustenie. Kto ďalší tu tieto obohacujúce slová úprimne vysloví?

Andrej Bán   2007.11.03
forrás/ zdroj: tyzden.sk