OBSAH

A. ÚVOD
B. MINULOSŤ A SÚČASNOSŤ
I. PRVÝCH TRIDSAŤ ROKOV (1918-1948)
- Maďari v nútenom postavení menšiny
- prvé etnické čiastky
- porušovanie práv menšín
- pripojenie území obývaných maďarskou väčšinou k Maďarsku
- II.svetová vojna
- úplné zbavenie práv Maďarov
- druhá etnická čiastka
II. POD KOMUNISTICKOU NADVLÁDOU(1948-1989)
III. NÁSLEDKY NÁRODNÉHO A POLITICKÉHO ÚTLAKU
- obyvateľstvo
- územné členenie maďarského obyvateľstva
- hospodárska situácia
- školstvo
- kultúra
- cirkve
- politický život
- nová právna diskriminácia
IV. PO PÁDE KOMUNIZMU
C. NÁVRH NA BUDÚCE SPOLUŽITIE
- ponaučenie z uplynulých 74 rokov
- východiská riešenia
- základné princípy vytvorenia vzťahov partnerských národov

Sedemdesiatštyriročné trvanie Československa posúdi história. No už teraz, po rozpade tohto štátu, možno konštatovať, že pre Maďarov, ktorí boli spolu so svojou rodnou zemou bez opýtania pričlenení k Československu, to bolo obdobím nepretržitej právnej diskriminácie, majetkovej a duchovnej ujmy, ako aj duševného i telesného utrpenia.

Čoraz viac zodpovedných politikov a politológov si uvedomuje, že protiklady strednej Európy a jej východnej časti sú produktom versailských mierových zmlúv, ktorými sa ukončila I. svetová vojna. Ďalším dôsledkom je spomalenie procesu vytvárania strednej vrstvy obyvateľstva, spomalenie demokratizácie, hospodársky úpadok tohto regiónu so všetkými negatívami, ktoré z toho vyplývajú aj pre Západ, posilnenie národného totalitarizmu a mnohé krvavé etnické konflikty, ktoré vznikli po páde komunizmu.

Problémy vyplývajú z toho, že mierové zmluvy uzavreté po oboch svetových vojnách riešili etnickú problematiku necitlivo a hrubo, nebrali do úvahy skutočný stav a - napriek zdaniu - neuplatnili práva na sebaurčenie. Niektoré národy pozbavili a toto základné ľudské právo, následkom čoho sa časti národov - ako napr. aj Maďari, ktorí sa ocitli v Československu - dostali do menšinového postavenia. Naproti tomu iným národom - napr. Slovákom, Čechom, Rumunom, Srbom - bolo prisúdené väčšie územie, než aké by bolo opodstatnené podľa nimi obývaného územia a na základe práva na sebaurčenie.

Dokazuje to i trpký osud Maďarov, ktorých pričlenili k Československu, Ich neustála právna diskriminácia, prenasledovanie, útlak a druhoradé postavenie dospelo do neudržateľného štádia. Ich situácia - v rámci všeobecnej demokratizácii v Európe - si vyžaduje trvalé a inštitucionálne zabezpečené riešenie.

Rozpad Československa a vznik samostatného Slovenska by bohol byť jedinečnou príležitosťou na to, aby sa napravili chyby minulosti i prítomnosti a pristúpilo sa k zásadným zmenám. Tieto musia prispieť k odstráneniu právnej diskriminácie, k zlikvidovaniu nevýhodnosti druhoradého občianstva, ako aj k vytvoreniu stability v strednej Európe, čo je možné dosiahnuť len úplným občianskym zrovnoprávnením a vzájomne obmedzenou samosprávou národných spoločenstiev s odlišnou národnou identitou. Takéto riešenie zodpovedajúce demokratickým princípom umožní len vytvorenie partnerského vzťahu medzi národmi a národnými spoločenstvami.

V jednotlivých kapitolách podávame stručný prehľad dejín a súčasného postavenia Maďarov žijúcich v Československu, resp. na Slovensku, ako aj prehľad nami ponúkaných riešení.

Bratislava, v január 1993

I. PRVÝCH TRIDSAŤ ROKOV (1918-1948)

Maďari sa dostali do umelo vytvoreného menšinového postavenia v roku 1918 tak, že nimi homogénne obývané územie na základe mocenského rozhodnutia a bez ich súhlas pripojili k novovzniknutému Československu. Nový štát vznikol ako mnohonárodnostný štát z častí zaniknutého Rakúsko-Uhorska, odvolávajúc sa na právo na sebaurčenie fiktívneho "československého národa". Podľa rakúskeho a maďarského sčítanie ľudu v roku 1910 žilo na tomto území 13,5 milióna obyvateľov. Okrem 6,3 milióna Čechov to bolo 3,5 milióna Nemcov, necelé 2 milióny Slovákov, viac ako 1 milión Maďarov, 0,5 milióna Rusínov a 100 tisíc Poliakov, ako aj 200 tisíc Izraelitov, ktorých od roku 1921 považovali za židovskú národnosť. Pôvodné národnostné zloženie sa do roku 1938 čiastočne zmenilo v prospech "Čechoslovákov".

Prvá etnická čistka. Po tom, čo maďarskú inteligenciu a strednú vrstvu úradníkov pozbavili existenčných prostriedkov, ako aj po tom, čo títo odmietli sľub vernosti, ktorú vyžadovala vláda nového štátu, bolo do konca decembra 1920 nútených opustiť Československo 105 tisíc Maďarov. Väčšina utiekla do Maďarska; mnohí tam bývali ešte aj po desiatich rokoch v železničných vozňoch. Československé občianstvo odopreli viacerým tisícom (približne 45 tisícom) Maďarom, niekoľko tisíc ľudí prinútili, aby zmenili svoje bydlisko v rámci štátu. Počet maďarského obyvateľstva tak medzi rokmi 1921 a 1930 klesol o ďalších 76 tisíc osôb. Následkom toho v mnohých (približne v 200) obciach a malých mestečkách zmizlo maďarské obyvateľstvo, ktoré tu žilo od stredoveku.

Porušovanie práv menšín. Podpísaním zmlúv v Saint Germain-en-Laye v roku 1919 sa Československo zaviazalo, že dodrží práva menšín, tieto práva však vláda sústavne porušovala. Nevytvorila predpoklady na rovnoprávnosť menšín a nebránila snahám, ktoré viedli k ich asimilácii. Znevýhodnenie pociňovali najmä v oblasti školstva, v používaní jazyka, v zamestnanosti v štátnych službách. Napríklad jedným z prvých opatrení vlády nového štátu bolo zrušenie maďarskej univerzity v Bratislave. S cieľom narušiť pôvodnú etnickú jednoliatosť územia obývaného maďarmi sa začala kolonizácia tohto územia Čechmi a Slovákmi. Tento plán uskutočnila vláda pozemkovou reformou. Vyvlastnila poľnohospodársku pôdu nad 250 ha predovšetkým od maďarských vlastníkov a rozdelila ju medzi slovenských a českých kolonistov. Takýmto spôsobom vytvorili v rokoch 1922-1938 viac ako 70 takýchto usadlostí na území obývanom Maďarmi. Pôvodní maďarskí obyvatelia sa tak dostali do menšiny a čoskoro boli degradovaní na druhoradých občanov.

Pripojenie území obývaných maďarskou väčšinou k Maďarsku. Postavenie Maďarov vzbudilo záujem anglických politikov a Spoločnosti národov už koncom dvadsiatych, ale najmä v tridsiatych rokoch. Nespokojnosť menšín využilo aj hitlerovské Nemecko. V zmysle Mníchovskej dohody, ktorú uzavreli Veľká Británia, Francúzsko, Taliansko a Nemecko, odčlenili od Československa územie sudetských Nemcov. Potom nasledovali českoslovenko-maďarské rokovania a na návrh československej strany sa malo pripojiť spät k Maďarsku 11 300 kilometrov štvrocových. Na základe rozhodnutia Viedenskej arbitráže začiatkom novembra 1938 sa toto územie zväčšilo o 800 kilometrov štvorcových. Na prinávrátenom území žilo 752 tisíc Maďarov, čo predstavovalo 86,5% jeho obyvateľstva.

II. svetová vojna. V tomto období (v rokoch 1939-1945) žila početnejšia skupina Maďarov - približne 70 tisíc ľudí - len na území fašistického Slovenského štátu. Ich práva v tomto nacionalistickom režime, kde vládla jedna strana a ktorý mal totalitný charakter, boli minimálne. Mal jediného parlamentného poslanca, Jánosa Esterházyho, ktorý v roku 1942 ako jediný hlasoval proti prijatiu zákona o deportácii Židov. Napriek jeho antifašistickému postoju ho po roku 1945 československý ľudový súd odsúdil na smrť, rozsudok neskôr zmenili na doživotie. János Esterházy zomrel vo väzení v roku 1957.

Úplné pozbavenie práv Maďarov. Po skončení II. svetovej vojny sa územia, ktoré boli pripojené k Maďarsku, stali opäť súčasťou Československa. V československej politike v tom období prevládla mienka, že Mníchovskú dohodu a Viedenskú arbitráž treba považovať za diktát, za ktorý nesie zodpovednosť nemecké a maďarské, teda neslovanské obyvateľstvo štátu. Preto Košický vládny program zo 4. apríla 1945 zaťažil obyvateľstvo maďarskej národnosti kolektívnou vinou, následkom čoho maďarským obyvateľom odňali občianske práva. Ich civilný život a národnú identitu to zasiahlo nasledovne:

— odňali im štátne občianstvo (na základe dekrétu prezidenta č. 33/1945)
— stratili právo pracovať v štátnych inštitúciach (v zmysle zákona č. 83/1946)
— stratili právo na dôchodok
— skonfiškovali im nehnuteľnosti (v zmysle dekrétu prezidenta č. 108/1945)
— zrušili maďarské školy (na základe rozhodnutia SNR č. 6/1944)
— zakázali maďarské osvetové zariadenia (v zmysle zákona č. 81/1945)
— na základe týchto dvoch nariadení prestali existovať všetky maďarské školy a školopovinné maďarské deti nemohli pokračovať v štúdiu.
— nútili ich na popretie svojej národnosti v rámci tzv. reslovakizácie (vládnym nariadením z júna 1946, ktoré vstúpilo do platnosti 17. júna)
— niekoľko desaťtisíc ľudí odvliekli na nútené práce (na základe dekrétu prezidenta č. 88/1945)
— ponížili ich ľudskú dôstojnosť (v duchu dekrétu prezidenta č. 137/1945, ktorý nariadil zatknút politicky nespoľahlivé osoby).

Druhá etnická čistka. Súbežne s úplným zbavením práv sa začala deportácia maďarského obyvateľstva a jeho vyhnanie z rodnej zeme; týkalo sa to približne 200 tisíc ľudí:

— v rokoch 1944-45 deportovali na nútené práce do Sovietskeho zväzu takmer 50 tisíc maďarských občanov, polovica odvlečených tam zahynula
— v lete roku 1945 vyhnali najmenej 36 tisíc Maďarov z ich rodnej zeme
— v rokoch 1946-47 presťahovali približne 45 tisíc Maďarov na najrozličnejšie miesta v krajine, vzdialených na niekoľko sto kilometrov od ich rodiska
— v rokoch 1945-48 držali v koncentračných táboroch niekoľko desaťtisíc Maďarov
— v rokoch 1947-48 v rámci nútenej výmeny obyvateľstva presídlili proti ich vôli 76 tisíc Maďarov do Maďarska
— v rokoch 1945-49 utieklo do cudziny pred prenasledovaním približne 10 tisíc Maďarov
— na popretie svojej národnosti, na tzv. reslovakizáciu prinútili podľa horeuvedeného vládneho nariadenia 237 tisíc Maďarov.

{Skok na začiatok tohto dokumentu}

II. POD KOMUNISTICKOU NADVLÁDOU (1948-1989)

Po prevzatí moci komunistami vo februári 1948 sa na niekoľko rokov zmiernilo otvorené prenasledovanie Maďarov. Navrátili im časť ich škôl, mohli si založiť kultúrnu organizáciu (Csemadok), ktorá bola riadená komunistickou stranou, mohli vydávať - v komunistickom duchu - noviny v maďarskom jazyku. Toto však neznamenalo spoločenské zrovnoprávnenie. Prostredníctvom systému jednej strany a politiky totality, ako aj ideológiou proletárskeho internacionalizmu pokračovala ich asimilácia, rozklad ich spoločenskej, a nimi obývanej územnej štruktúry. Vo veľkej miere k tomu prispelo organizované osídľovanie nimi obývaného územia Slovákmi, vládou riadený masový pohyb pracovných síl a ústredne plánovaná výstavba priemyslu.

Počas Pražskej jari v roku 1968 maďarské obyvateľstvo využilo oslabenie systému vlády jednej strany. Podporovalo politické sily usilujúce o demokratizáciu, zároveň mobilizovalo všetky svoje organizované sily v záujme zákonnej úpravy menšinových práv. Vďaka tomu sa prvýkrát po druhej svetovej vojne pristúpilo k ústavnému riešeniu menšinových práv v ústavnom zákone č. 144/1968. Po sovietskej okupácii 21. augusta 1968 sa však vláda rýchlo vrátila k svojim protimaďarským "tradíciám". Zásady zakotvené v ústave neboli rozpracované vo vykonávacom zákone. Kompetencie jediného maďarského kultúrneho spolku (Csemadok) obmedzili, zakázali činnosť Zväzu maďarskej mládeže a počas dvadsaťročnej doby "normalizácie" (1969-1989) zrušili 200 maďarských škôl. Prakticky zrušili možnosť používania maďarskéno jazyka v úradnom styku, čo predtým, na začiatku päťdesiatych rokov, komunistická moc dovolila.

Proti politickému a národnému útlaku vznikol v roku 1978 "Výbor na ochranu práv Maďarskej menšiny v Československu", ktorý svoju ilegálnu a opozičnú činnosť zameral predovšetkým na ochranu siete škôl s vyučovacím jazykom maďarským. Jeho hovorcu, Miklósa Durayho, ktorý podpísal Chartu 77, za jeho činnosť dvakrát väznili. Proti národnému a politickému útlaku protestovali v rokoch 1988-89 stovky príslušníkov maďarskej inteligencie.

{Skok na začiatok tohto dokumentu}

III. NÁSLEDKY NÁRODNÉHO A POLITICKÉHO ÚTLAKU.

Prenasledovanie a úplné zbavenie práv Maďarov v Československu po II. svetovej vojne zav<184>šil po roku 1968 nacionalizmom podfarbený slovenský komunistický útlak. Tento politický systém priamo prispel k osamostatneniu Slovenska k prvému januáru 1993. Slovenskí vodcovia komunistickej strany sa snažili čeliť občianskej nespokojnosti Slovákov ako dôsledku všeobecného politického útlaku tak, že uskutočnili rázne opatrenia na elimináciu opätovne sa prebúdzajúceho národného života Maďarov. Toto úsilie bolo zjavné v každej oblasti.

1. Obyvateľstvo

Zmeny v počte Maďarov, resp. zmeny v ich pomernom zastúpení od roku 1918 dodnes verne odzrkadľujú politické zmeny. Vývoj týchto zmien v rokoch 1920 až 1960 pripomína krivku horúčky (pozri 1. graf). Śdaje po roku 1960 sú síce vyrovnané, vynára sa však podozrenie z manipulácie. Napr. v roku 1980 na základe štatistických prognóz malo byť v Československu - zohľadnením novorodencov a zomretých - 608 tisíc Maďarov (z toho 20 tisíc v Čechách), avšak sčítanie ľudu v tom istom roku vykázalo na Slovensku len 559 tisíc obyvateľov maďarskej národnosti.

Podľa sčítania ľudu v roku 1991 sa na Slovensku hlásilo k maďarskej národnosti 567 296 ľudí, teda 10,8% obyvateľstva. Súčasne sa však hlásilo k maďarskému materinskému jazyku 608 221 ľudí, čiže 11,5% obyvateľov Slovenska. (Slovensko malo celkom 5 274 335 obyvateľov, z toho 85,6% slovenskej národnosti. Pomer obyvateľov so slovenským materinským jazykom je 84,3% a počet ďalších neslovenských obyvateľov je 190 tisíc, z toho 80 tisíc Rómov, 53 tisíc Čechov a 30 tisíc Ukrajincov resp. Rusínov.) Ďaľších 20 tisíc Maďarov žije na území Českej republiky.

Podľa rozličných maďarských odhadov žilo v bývalom Československu, resp. žije v súčasnej Slovenskej republike približne 700-750 tisíc Maďarov.

2. Územné členenie maďarského obyvateľstva

Sídla obývané maďarským obyvateľstvom tvoria na južnom Slovensku pozdĺž 550 km dlhých slovensko-maďarských hraníc súvislé jazykové územie na ploche 9 tisíc kilometrov štvorcových. Je to asi o 2 tisíc kilometrov štvorcových menšie územie ako súvislé maďarské jazykové územie pričlenené k Československu v roku 1918.

Na tomto jazykovom území žije - podľa sčítaniae ľudu z roku 1991 - 92,2% Maďarov na Slovensku, ktoré tu tvorí 61,7% obyvateľstva. Na maďarskom jazykovom území je 523 obcí, v ktorých počet maďarského obyvateľstva dosahuje 10% , z toho v 435 obciach je ich podiel väčší ako 50%. Okrem toho žije ešte početnejšie maďarské obyvateľstvo v 27 sídlach.

59,3% Maďarov žije v obciach s nižším počtom obyvateľov ako päťtisíc. 13 miest má maďarskú väčšinu. V 5 mestách počet maďarského obyvateľstva preshuje 10 tisíc (Komárno, Bratislava, Dunajská Streda, Nové Zámky, Košice). Pri určení hraníc štátnej správy sa nebrali do úvahy jazykové hranice, preto rozloha Maďarmi obývaných okresov je oveľa väčšia ako jazykové územie.

3. Hospodárska situácia Hospodársky potenciál maďarmi obývanej časti Slovenska je oproti ostatným častiam Slovenska nepriaznivejší. Má to viacero príčin:

— vysídľovanie v rokoch 1945-48 postihlo predovšetkým maďarských obchodníkov a podnikateľov, majetných sedliakov, vlastníkov domov a inteligenciu. Zlikvidovali maďarský stredný stav
— v okresoch s maďarským obyvateľstvom, kde žije asi 23% obyvateľstva Slovenska, bola v komunistickom období najnižšia hodnota štátnych investícií na jedného obyvateľa. Za územím obývané výlučne Slovákmi zaostali o 50-70%.
— na tomto území sa v roku 1988 sústredilo len 14% základných prostriedkov Slovenska.

Hospodárska aktivita obyvateľov maďarskej národnosti podľa štruktúry národného hospodárstva je v porovnaní so slovenským obyvateľstvom nevýhodnejšia. Je to väčšinou dôsledok vyššie spomínaných faktorov. Ďalej je to zapríčinené odlišnou štruktúrou sídel (podiel Maďarov bývajúcich na dedine je väčší), menšou možnosťou pracovných príležitostí a protimaďarskou školskou politikou vlády.

Podľa údajov z mája 1992 v okresoch, kde maďarské obyvateľstvo presahuje 10%, dosiahla nezamestnanosť 14,9%, pričom slovenský priemer bol 11,3%. V niektorých okresoch obývaných Maďarmi dosahuje nezamestnanosť až 18-19%, a počet nezamestnaných sa do konca roka 1992 temer nezmenil.

Tesne pred vznikom samostatného Slovenska, v decembri 1992, rad-radom odvolávali vedúcich pracovníkov štátnej správy z radov opozičných politických strán. Medzi odvolanými bolo neúmerne veľa osôb maďarskej národnosti.

Na hospodárske zmeny, ktoré nasledovali po zmene politického systému, reagovalo maďarské obyvateľstvo citlivejšie ako slovenské. Napríklad v období komunizmu neexistovali samostatne hospodáriaci maďarskí roľníci, naproti tomu bolo v r. 1980 0,6% hospodársky aktívnych Slovákov samostatne hospodáriacich roľníkov. Tento pomer klesol v r. 1991 pod štatistické minimum, no napriek diskriminačným zákonom sa objavili maďarskí súkromní roľníci, ktorí podľa sčítania ľudu z roku 1991 tvorili 0,1% hospodársky aktívnych Maďarov. Podobná je situácia aj u živnostníkov. Medzi Maďarmi je úmerne o 30% viac súkromných podnikateľov ako medzi Slovákmi.

Dve, v súčasnosti najväčšie energetické investície na Slovensku - gabčíkovská vodná a mochovská atómová elektráreň - bezprostredne negatívne ovplyvňujú tvorbu životného prostredia, štruktúru maďarských sídiel a súčasne ohrozujú aj ich etnickú štruktúru.

Kvôli výstavbe jadrovej elektrárne zbúrali maďarskú obec Mochovce, v dôsledku organizovaného presídľovania v súvislosti s výstavbou stratila maďarský ráz stredisková obec Kalná nad Hronom a mesto Levice. Výber lokality na výstavbu jadrovej elektrárne bolo z odborného hľadiska neodôvodnené. Vládny zmocnenec stavby v marci 1990 vo výbore pre životné prostredie v pražskom parlamente uznal, že územie je z geologického hľadiska na výstavbu jadrovej elektrárne nevhodné. Výber tejto lokality mohol mať len taký dôvod, aby narušil homogénnosť tamojšieho maďarského osídlenia.

V dôsledku negatívneho vplyvu gabčíkovského vodného diela na životné prostredie možno očakávať, že viac ako 50 tisíc ha ornej pôdy sa stane neúrodných a 10 tisíc ha lesov bude zničených. Bude to mať výrazne negatívny vplyv na hospodársku situáciu tamojšieho obyvateľstva a negatívne ovplyní aj jeho životné podmienky. Protesty miestneho obyvateľstva, ktoré postúpilo slovenskej vláde viac ako 70 samospráv obcí, vláda vôbec nebrala do úvahy a proti demonštrantom protestujúcim proti stavbe vodného diela, viackrát použila v roku 1991 políciu. V blízkosti vodného diela býva približne 100 tisíc Maďarov. Obávajú sa predovšetkým toho, že voda, ktorá tečie vo výške kostolných veží 16 m nad úrovňou zeme, pretrhne zle postavené umelé koryto.

4. Školstvo Po druhej svetovej vojne, po uzavretí maďarských škôl na Slovensku, v dôsledku vysídlení, deportácií a výmeny obyvateľstva zostali Maďari na Slovensku takmer bez inteligencie. Obeťami vysídlenia a prenasledovania sa stalo aj niekoľko tisíc pedagógov. Keď v roku 1949-50 v Československu znovu otvorili maďarské školy, našlo sa len 100 kvalifikovaných maďarských pedagógov.

Súčasná sieť škôl s vyučovacím jazykom maďarským sa vytvorila v päťdesiatych rokoch. Opatrenia zamerané na asimiláciu Maďarov vždy úzko súviseli so snahou eliminovať sieť škôl s vyučovacím jazykom maďarským. Reorganizácie dotýkajúce sa maďarských škôl, zlučovanie škôl, spoločné riadenie slovenských a maďarských škôl v jednej usadlosti, nedostatok maďarských pedagógov a absencia maďarského akademického vzdelávania mali na maďarské školstvo u nás nepriaznivý vplyv. Následkom toho klesol počet maďarských škôl, tried, počet žiakov a ich pomer:

Pokles počtu škôl vo veľkej miere prispel k tomu, že v školskom roku 1991/92 už 25,6% školopovinných detí maďarskej národnosti nemohlo navštevovať školu s vyučovacím jazykom maďarským. Tento pomer bol v roku 1960 ešte len 17%-ný, v roku 1970 19%-ný. Naďalej existujúci veľký nedostatok maďarských pedagógov situáciu naďalej sťažuje. V školách s vyučovacím jazykom maďarským bude - na základe súčasných požiadaviek - na prelome storočia chýbať približne 2 000 pedagógov.

Podobná situácie je i v gymnáziách s vyučovacím jazykom maďarským. Viac ako 50% maďarských stredoškolákov a približne 80% 14 -18-ročnej mládeže maďarskej národnosti v iných odboroch sa nemôže vzdelávať v materinskom jazyku. V počte poslucháčov vysokých škôl a univerzít je počet a pomer Maďarov dvakrát nižší ako celoslovenský priemer a v dôsledku toho vzdelanostná úroveň Maďarov povážlivo zaostáva za slovenským obyvateľstvom. Z nasledujúcej tabuľky vyplýva, v akej miere získalo vzdelanie rozličného stupňa obyvateľstvo maďarskej a slovenskej národnosti v porovnaní s ich celkovým počtom:

V ostatných typoch škôl je pomer ukončeného vzdelania medzi Slovákmi a Maďarmi približne rovnaký.

Politické zmeny po novembri 1989 nepriniesli zásadné zmeny v školskej politike vlády týkajúcej sa Maďarov. Vláda neprijala zásadu samosprávneho riadenia školstva. Návrh na vytvorenie vysokej školy na prípravu pedagógov v maďarskom jazyku v roku 1990 vládnuce politické sily zamietli.

Na zabezpečenie a rozvoj vzdelávania v materinskom jazyku pre neslovenské národnosti niet vyhovujúcej zákonnej a inštitucionálnej garancie, i v tomto smere je čoraz viac citeľná diskriminácia. Najpresnejšie údaje máme v tejto súvislosti z roku 1991, kedy na financovanie slovenského školstva vyčlenili 16 miliárd korún (v roku 1993 je to 18,4 miliárd korún). Predseda tzv. Národnostného výboru slovenskej vlády, ktorý bol súčasne aj podpredsedom vlády, informoval členov výboru, že na neslovenské školy vyčlenili 860 miliónov korún. Predstavuje to 5,4% z celkovej sumy, čo značne zaostáva za potrebami, čím sa ďalej prehlbuje diskriminácia Maďarov a ďalších neslovenských menším v školstve. Ich pomer totiž výrazne prekračuje 10% obyvateľstva (presný počet nie je možné vypočítať vzhľadom na neistý počet Rómov).

Na základe tohoto deficitu je pochopiteľné, prečo je materiálno-technické zabezpečenie škôl s vyučovacím jazykom maďarským horšie, prečo majú na maďarskom jazykovom území pedagógov nižší priemerný plat, prečo rastie počet chýbajúcich maďarských kvalifikovaných pedagógov.

5. Kultúra

Po páde komunizmu sa zmenil systém štátnej podpory kultúry. Predtým bolo možné získať dotáciu len zo štátnych zdrojov, čo z obsahového i z ideologického hľadiska v rovnakej miere ovplyvňovalo kultúrne aktivity. V súčasnosti pramene štátnej dotácie vysychajú, a nadačné a iné možnosti podpory sa - čiastočne pre insolventnosť maďarského obyvateľstva, čiastočne kvôli nedostatkom daňových zákonov - nevyvinuli. Maďarská tlač, vydávanie kníh a udržiavanie jestvujúcich kultúrnych inštitúcií je teda naďalej odkázané na štátne dotácie. Podľa štátneho rozpočtu schváleného v decembri 1992 je však diskriminácia maďarskej a ostatnej menšinovej kultúry ešte zjavnejšia. Podľa rozpočtu podporuje štát kultúru v prepočte na jednu osobu

— v prípade slovenskej národnosti čiastkou 547,5 korún
— v prípade neslovenskej národnosti čiastkou 189 korún.

Štátna podpora kultúry neslovenských národností je trikrát nižšia ako podpora slovenskej kultúry. Preto ďalšie zachovanie maďarských kultúrnych inštitúcií je otázne v konečnom dôsledku to úplne znemožní maďarskú kultúrnu infraštruktúru na Slovensku.

Slovenský parlament zamietol návrhy maďarských poslancov na samosprávu v oblasti kultúry.

6. Cirkve

V Československu, resp. na Slovesnku zisťovali náboženské vyznanie obyvateľov posledný krát pri sčítaní ľudu počas vlády komunistov v roku 1950. Śdaje sú pomerne vieryhodné, novými údajmi disponujeme len na základe sčítania ľudu v roku 1991. Podľa toho je náboženské zloženie Maďarov na Slovensku nasledovné:

Podľa odhadov je trištvrtina maďarských kresťanov na Slovensku rímskokatolíckeho vyznania, zlomok gréckokatolíckeho a štvrtina protestantského, predovšetkým kalvínskeho vyznania. Podľa výskumu k posledne menovanej cirkvi patrí 20% Maďarov (približne 120 tisíc osôb) dodnes k tomuto vierovyznaniu. Najpáľčivejším problémom maďarských rímskokatolíkov je skutočnosť, že v biskupskom zbore Slovenska nie je maďarský biskup. Z novovysvätených biskupov len jeden ovláda maďarský jazyk. Predseda biskupskej konferencie - otec Ján Chryzostom Korec - je extrémny slovenský nacionalista: v júni 1990 to bol on, kto odhalil pamätnú tabuľu prezidenta fašistického Slovenského štátu Jozefa Tisa.

Na 235 katolíckych farách maďarského charakteru je veľký nedostatok maďarských kňazov. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch vysvätili priemerne len troch maďarských kňažov ročne a ani v súčasnosti nie je maďarský kňazský seminár. Situáciu završuje nedostatok katechétov. To všetko negatívne ovlyvňuje rozvíjanie maďarského náboženského života, ako aj možnosť zakladať rímskokatolícke školy s vyučovacím jazykom maďarským. V gréckokatolíckej cirkvi je situácie Maďarov pomerne najlepšia. Jedenásť farností s maďarským charakterom sa delí na dva dekanáty, z ktorých jeden je Maďarský gréckokatolícky dekanát. Evidujú približne 10 tisíc gréckokatolíkov maďarskej nárosnosti, ktorých cirkevné potreby zabezpečuje 12 maďarských kňazov.

Reformovaná cirkev (helvétskeho vyznania) je väčšinou (približne 80%) maďarská, takmer 160 zborov je výlučne maďarských. Najväčšie ťažkosti vyplývajú i tu z nedostatku kňazského dorastu, ako aj z následkov prenasledovania cirkve počas uplynulých desaťročí. Na reformovanú cirkev - na rozdiel od iných kresťanských cirkví - svojvôľa štátu dopadla už v roku 1945. Jej majetok štát skonfiškoval ako maďarský majetok, a dodnes ho nevrátil. Preto niet kde založiť maďarské reformované školy, a to negatívne vplýva na oživenie cirkevného života. Predchádzajúci národný, politický a ideologický útlak je najciteľnejší práve v tejto cirkevnej obci. Počas uplynulých 40 rokov klesol počet príslušníkov k tejto cirkvi najvýraznejšie - pokiaľ sú údaje sčítania ľudu vieryhodné.

Cirkevný život maďarskej evanjelickej cirkve je - napriek bohatej tradícii - v rozpade. Spôsobilo to slovenské nacionalistické zameranie cirkve. Maďarský kňaz v tejto cirkvi je vzácnosťou.

Maďarská židovská obec zanikla. Roztrúsili ju predovšetkým hrôzy II. svetovej vojny, ale prispel k tomu aj oficiálny protimaďarský postoj, ako aj slovenský antisemitizmus, ktorý zosilnil najmä po roku 1968. Tento dvojitý útlak roztrúsil maďarskú židovskú obec na Slovensku.

Je pozoruhodné, že počas 45-ročnej komunistickej nadvlády zostalo maďarské obyvateľstvo viac pod vplyvom cirkví ako slovenské. Podľa sčítania ľudu v roku 1991 bolo bez vierovyznania 9,8% Slovákov a 6,6% Maďarov. Toto si možno vysvetliť predovšetkým, že pred národným útlakom hľadali Maďari útechu v náboženskom živote.

{Skok na začiatok tohto dokumentu}

IV. PO PÁDE KOMUNIZMU

Zmena režimu po páde komunizmu znamenala pre maďarské národné spoločenstvo pozitívne zmeny predovšetkým v politickom živote. V iných oblastiach spôsobila skôr úpadok.

1. Politický život Maďari na Slovensku - po viac ako polstoročnej nútenej odmlke - si po novembri 1989 znovu zorganizovali svoj politický život a vytvorili svoje politické organizácie. Odvtedy založili štyri politické strany.

— Együttélés/Spolužitie vzniklo vo februári 1990; je to politická organizácia stredu, ktorá sa hlási najmä k liberálnym a konzervatívnym hodnotám. Jeho cieľom je vytvorenie demokracie a trhového hospodárstva, ako aj vydobytie kolektívnych práv pre Maďarov a ostatné národnosti. Je to najväčšia politická organizácia Maďarov na Slovensku. Je zastúpená v parlamente. Je pridruženým členom Liberálnej internacionály (LI), ako aj riadnym členom Federálnej únie európskych národných skupín (FUEN).

— Maďarské kresťanskodemokratické hnutie vzniklo v marci 1990. Je zastúpené v parlamente. Je pridruženým členom Európskej kresťanskodemokratickej únie (EUCD).

— Maďarská ľudová strana vznikla v decembri 1991. V parlamente nemá zastúpenie.

— V novembri roku 1989 vznikla Nezávislá maďarská iniciatíva, z ktorej sa v januári 1992 vytvorila Maďarská občianska strana. Spočiatku politizovala v rámci slovenskej vládnej koalície, v rámci toho sa dostala k niekoľkým parlamentným mandátom. V parlamentných voľbách roku 1992 nezískala mandáty. Je pridruženým členom Liberálnej internacionály.

Spolužitie a Maďarské kresťanskodemokratické hnutie (MKDH) utvorilo v parlamentných voľbách v roku 1990 dvojkoalíciu, v parlamentných voľbách v roku 1992 sa tretím členom koalície stala Maďarská ľudová strana. Jej poslanci boli zvolení do Federálneho zhromaždenia, ako aj do Slovenskej národnej rady. V oboch zboroch politizuje (politizovala) v radoch opozície. V prvých slobodných voľbách roku 1990 získala koalícia 8,66% hlasov na Slovensku, v roku 1992 ju volilo 7,42% voličov. V oboch voľbách získala koalícia rovnaký počet mandátov: do FZ sa dostalo 12 poslancov, do SNR 14 poslancov.

Maďarská občianska strana v parlamentných voľbách roku 1992 získala 2,3% hlasov na Slovensku. Štyri maďarské strany dostali takmer 10% všetkých hlasov na Slovensku.

V komunálnych voľbách v roku 1990 dosiahli maďarské strany nasledovné výsledky:

Spolužitie reprezentuje v samosprávach obcí a miest 106 starostov a 2416 poslancov, MDKH 35 starostov a 1153 poslancov, MOS - v čase volieb ešte ako MNI - 27 starostov a 482 poslancov. Z maďarských politických organizácii bolo aj v následných náhradných voľbách Spolužitie najsilnejšou politickou silou, v januári 1993 už malo 120 starostov.

2. Nová právna diskriminácia

Politické zmeny, ktoré nastali po novembri 1989, priniesli vo sfére všeobecných ľudských práv a slobôd významný pokrok, no v právach týkajúcich sa neslovenských národností znamenali z viacerých hľadísk krok späť.

Obmedzenie jazykových práv

Jazykový zákon prijatý v Slovenskej republike v októbri 1990, chráni slovenský jazyk voči neslovenským jazykom, nezabezpečuje ich rovnoprávnosť, teda ani právo ich použitia v úradnom styku a má diskriminačný charakter. Odvolávajúc sa na tento zákon nezapíšu napríklad ani maďarské krstné mená do matrík. Ministerstvo vnútra prehlási za neplatné výsledky plebiscitu v obciach o zmene miestnych názvov na pôvodný názov, dvojjazyčné tabule miestnych názvov, ktoré medzitým postavili, nahradzuje slovenskými tabuľami. Na viacerých miestach príslušné úrady nie sú ochotné vykonať svadobné a pohrebné obrady v maďarskom jazyku.

Obmedzovanie ústavných práv

Śstavný zákon o ľudských právach a základných slobodách, ktorý prijalo FZ v januári 1991, oproti predošlým právam zúžilo práva "národných a etnických menšín" a zrušilo "národnostný zákon" č. 144 z roku 1968. Štát definoval ako národný štát Čechov a Slovákov. Pozmeňujúce návrhy maďarských parlamentných poslancov, ktoré vychádzali z dokumentu podpísaného v júli 1990 v Kodani v rámci helsinského procesu, ako aj z doporučení Parlamentného zhromaždenia Rady Európy z októbra 1990 č. 1134, parlament zamietol. Maďarskí poslanci na protest proti tomu pri hlasovaní opustili zasadaciu sieň.

Majetková diskriminácia

Zákony FZ na zmiernenie majetkových krívd (reštitučný zákon a zákon o pôde) sa vzťahuje len na tých, ktorí boli poškodení po 25. februári 1948, teda po prevzatí moci komunistami. Tento zákon sa nevzťahuje na nezákonnosti spôsobené Maďarom v rokoch 1945-1948. Títo dodnes nie sú rehabilitovaní. Nápadné je napr. to, že v prípade zákona o pôde môžu dostať späť Maďari, ktorým zobrali pôdu v rokoch 1945-48 - odvolávajúc sa na nariadenie zo 17. novembra 1948 - len 50 ha pôdy, kým na ostatných občanov štátu toto obmedzenie naplatí.

— Ústavné potvrdenie druhoradosti Po júnových parlamentných voľbách v roku 1992 došlo k vyhláseniu suverenity Slovenskej republiky a 1. septembra prijali Śstavu Slovenskej republiky. Boli to základné dokumenty pre prípravu k osamostatneniu Slovenskej republiky k 1. januáru 1993. Návrhy maďarských poslancov k obom dokumentom, ktoré smerovali k posilneniu:

— občiankych princípov,
— zákonného zabezpečenia práv menšín a etnických skupín na identitu a samosprávu,
— ich rovnoprávnosti s väčšinou,
— záruk parlamentnej demokracie.

poslanci Národnej rady Slovenskej republiky zamietli.

Maďarskí poslanci prijatie takejto Śstavy SR jednotne odmietli. Pred záverečným hlasovaním opustili zasadaciu sieň SNR.

Śstava definuje Slovensko ako národný štát, na ochranu a zachovanie identity neslovenských obyvateľov neposkytuje garancie, čo len podčiarkuje druhoradé postavenie týchto štátnych občanov.

Z tohto hľadiska spôsobujú najväčšiu ujmu nasledovné články Śstavy:

— právo na združovanie - na základe Śstavy môžu menšiny vytvoriť len "národnostné zväzy". To umožňuje, aby ich politické strany hocikedy rozpustili;
— vzdelávanie - ústava explicitne nezaručuje právo na zakladanie a prevádzkovanie škôl s materinským vyučovacím jazykom, preto podľa ústavy už existujúce národnostné školy možno zrušiť;
— používanie jazyka - ústava zavádza namiesto doteraz používaného pojmu úradného jazyka pojem štátny jazyk. Neposkytuje zákonné záruky na to, aby sa jazyk iných národných spoločenstiev používal v úradnom styku, takže možno očakávať ďalšie obmedzenia tohto práva spomínaných spoločenstiev;
— voči neslovákom inšpiruje k nedôvere - ústava konštatuje, že využívanie práv "národnostných menšín a etnických skupín " nesmie viesť k ohrozeniu suverenity Slovenskej republiky a jej územnej integrity. Śstava však nezaručuje, že toto obmedzenie vládnúca moc nezneužije. Odmietnutie práva na vlastnú identitu, práva k rodnej zemi a k samospráve už samo o sebe poukazuje na asimilačný úmysel vládnúcej moci, ako aj jej úmysel na ďalšiu homogenizáciu Maďarov a úsilie o ďalšiu etnickú čistku.

{Skok na začiatok tohto dokumentu}

1. Ponaučenie z uplynulých sedemdesiatich štyroch rokov

Existencia Československa od roku 1918 do konca roku 1992 ukazuje, že - bez ohľadu na politický systém - jedným z cieľov vlády bolo znižovanie počtu Maďarov, likvidácia prostriedkov potrebných na zachovanie a ochranu ich identity, ich hospodárska diskriminácia a právny útlak. Akonáhle to okolnosti medzinárodnej politiky umožnili, štát sa snažil zbaviť Maďarov ako národnosti, úsilie štátu smerovalo k úplnej likvidácii maďarského etnika, ktoré sa tu ocitlo mimo svojej vôle v menšinovom postavení.

Za uplynulé švrťstoročie sa teda zrodili predovšetkým negatívne výsledky: oklieštili osobnosť Maďarov, otriasli ich individualitou a sebavedomím, ako jednotlivcov aj ako skupinu ich spoločensky degradovali a hospodársky vyplienili, vyvolali v nich hromadnú zatrpknutosť a strach.

To všetko len potvrdzuje, že tradičné úsilie Maďarov za zrovnoprávnenie, každodenné zápasy, lokálne boje o prežitie nič nevyriešili, len znížili účinnosť pokusov zameraných na ich likvidáciu.

Ich boj plný kompromisov zameraný výlučne na zabezpečenie menšinových práv nepriniesol za uplynulé desaťročia žiaden úspech.

Konklúzia celého teda je, že treba hľadať - na rozdiel od doterajších snáh - kvalitatívne iné a trvalé riešenie na základe vzájomnosti. Osud národných menšín nemôže trvalo a z prípadu na prípad závisieť od dobrých či zlých úmyslov väčšiny. Treba vytvoriť inštitucionalizovanú rovnoprávnosť a jej trvalú, nespochybniteľnú, neodvolateľnú zákonnú záruku.

2. Východiská riešenia Pri hľadaní nových riešení treba zohľadniť viaceré hľadiská:

1. Treba minimalizovať nebezpečenstvo možnosťi novej totality a destability v regióne strednej Európy. Nevyriešenosť otázok národných spoločenstiev žijúcich v menšine môže v strednej Európe stupňovať toto napätie, ktoré vzbudzujú najmä extrémne nacionálne politické sily Srbov, ktoré sa spoliehajú na silu svojich zbraní, ako aj rumunský a slovenský nacionalizmus. Bez demokratickej protiváhy môžu tieto sily ďalej destabilizovať, balkanizovať strednú Európu, a môžu tak ohroziť celý kontinent. Ich politický vplyv ohrozuje európsky integračný proces a v dôsledku toho ohrozuje hospodársku a energetickú bezpečnosť západnej Európy. Stredná Európa je tranzitným územím východo-západných obchodných stykov a tade vedie do západnej Európy aj tranzitný ropovod a plynovod, ktorý je dôležitým nositeľom energie.

2. Riešenie by malo byť vzorovým pre iné etnické skupiny žijúce v podobnej situácii, aby

- sa mohlo maximálne redukovať nebezpečenstvo rozšírenia etnických vojen z územia bývalého Sovietskeho zväzu,
- politická premena strednej a východonej časti strednej Európy prebehla mierovou cestou,
- sa v severnej oblasti Karpatskej kotliny mohlo vyhnúť vytvoreniu konfliktu ako v Juhoslávii, resp. aby sa podobnej situáciei predišlo.

3. Treba eliminovať obavy príslušníkov väčšinového národa o ohrození štátnej suverenity. Odstránenie tejto obavy by prispelo k tomu, aby príslušníci väčšiny netrvali na ideách národného štátu.

4. Nové riešenie musí byť vybudované na úplnej občianskej rovnoprávnosti a na rovnocennosti rozličných národností, na ich partnerskom vzťahu.

5. Musí smerovať k zlikvidovaniu menšinového postavenia národností a progresívne aplikovať helsinské zásady, musí prispieť k vytvoreniu Európy rovnocenných národov.

S týmito zásadami možno zosúladiť len také riešenie, ktoré zavrhne predstavy o národnom štáte zakladajúce sa na púhej kvantitatívnej väčšine a zamerané na útlak iných, a uzná právo na vzájomne obmedzené sebaurčenie etník rovnakej identity, kultúry a tradície. Znamená to, že menšina v doterajšom tradičnom zmysle bude nielen kvantitatívnou kategoriou, ale nadobudne nov<182> kvalitatívny obsah. Starousadlé národné skupiny, ktorým bolo vnútené menšinové postavenie, by získali pôvodný štatút národneho spoločenstva. Takýmto spôsobom by sa dostali s väčšinovým národom do vzťahu partnerského národa.

3. Základné princípy vytvorenia vzťahov partnerského národa

Maďari na Slovensku vyhovujú požiadavkám na vytvorenie vzťahu štátotvorného partnerského národa aj z viacerých hľadísk. Predovšetkým preto, lebo:

- do roku 1918 tvorili integrálnu súčasť maďarského národa a zúčastňovali sa na štátotvornej politike. To sa zmenilo len vtedy, keď nimi obývané územia oddelili štátnymi hranicami od jednotného maďarského územia;
- napriek útlaku a opakovanému zbaveniu práv si zachovali schopnosť na vytvorenie samostatných politických štruktúr;
- zachovali si svoju pôvodnú štruktúru sídiel;
- zachovali si spoločenskú a demografickú vitalitu.

Na národnostne zmiešanom území je oveľa väčšia miera tolerancie a dôvera k parlamentnej demokracii ako na území, ktoré je čisto slovenské. (Podľa údajov Sociálno-analytického ústavu Univerzity Komenského v Bratislave napr. v rokoch 1990-91 na území obývaného výlučne Slovákmi si želalo 56% bobyvateľstva vysťahovanie Maďarov zo Slovenska, kým na území, kde žijú zmiešane Maďari so Slovákmi vyjadrilo tento názor len 16%. Medzi priaznivcami politického hnutia Spolužitie bolo najviac priaznovcov parlamentnej demokracie.)

Z hľadiska obsahu práv musí byť smerodajné uznanie práva na identitu, k rodnej zemi a k samospráve (autonómii).

Z hľadiska praktickej realizácie je určujúci vzájomný pomer obyvateľov resp. skupín odlišného jazyka a kultúrnej identity, resp. otázka územia, čiže spontánne vytvorenie etnicky ohraničiteľných území, regiónov. Právna úprava musí definovať aj rozdiel medzi obecnou, resp. regionálnou samosprávou a personálou autonómiou, ktorá zahrňuje aj kultúrnu autonómiu.

K tomuto treba stanoviť trojaké hranice úmernosti:

I. väčšinové územie, kde na najmenšom území z hŹadiska územnosprávneho usporiadania, resp. na území patriacom k samospráve, alebo v regióne, vytvoreného združením samospráv, dosiahne pomer národnostne (jazykovo) rovnaké obyvateľsvo 50%, tento pomer prekračuje, resp. je niektorá skupina obyvateľstva rovnakej identity v relatívnej väčšine.

II. menšinové územie, kde na vyššie definovanom území je pomer obyvateľstva rovnakej národnosti (jazyka) pod 50%, ale neklesne pod 10%, resp. je v relatívnej menšine.

III. diaspóra, kde pomer národnostne (jazykovo) totožného obyvateľstva je menší ako 10% alebo najmenej 100 osôb.

Pomer medzi národnostnými (jazykovými ) skupinami treba stanoviť inými metódami ako doteraz, pretože verejné prihlásenie sa k národnosti alebo k materinskému jazyku je ovplyvniteľné. Za najobjektívnejšiu metódu možno považovať tajné hlasovanie: obyvatelia obcí by priznali svoju národnosť a materinský jazyk na vopred pripravenom hlasovacom lístku podľa pravidiel všeobecných a tajných volieb.

Pokiaľ ide o Maďarov na Slovensku, tvoria ako ukazuje aj sčítanie ľudu v roku 1991 - relatívne veľké kompaktné celky - ide o obce (správne celky), kde tvoria väčšinu obyvateľstva (pozri 1. a 2. odsek III. kapitoly časti B, ako aj mapku č. 5). Združenie týchto samospráv sa už miestami vytvorili, inde sa vytvárajú. Takto združené všetky obce by tvorili maďarské etnoregióny, resp. etnoregióny s maďarským charakterom.

V obciach, ktoré sú vo vnútri toho-ktorého regionálneho združenia, ale vzhľadom na pomerné zastúpenie niektorej tam žijúcej národnej skupiny (národného spoločenstva) tvoria diasporu, by sa vytvorila personálna autonómia. Takýmto spôsobom by na území so slovenskou väčšinou boli chránení Maďarí žijúci v početnej menšine, resp. na území s maďarskou väčšinou by takto získali ochranu Slováci žijúci v početnej menšine. Autonómne práva menšinových spoločenstiev by zabezpečovala táto reciprocita.

Zastupiteľské orgány personálnej autonómie by bolo možné zvoliť v rámci komunálnych volieb. V miestnych samosprávach by tak dostali miesto aj zástupcovia personálnej autonómie v súlade s pomerom menšinového obyvateľstva.

Tak v regiónoch (etnoregiónoch), ako aj v prípade personálnej autonómie treba presne stanoviť rozhodovaciu a hospodársku právomoc.

Zásadne treba konštatovať, že:

a. etnoregionálne združenia musia vychádzať zo slobodného združenia miestnych samospráv;

b. v otázkach, ktoré sa dotýkajú obcí, resp. regiónov, je kompetentná rozhodnúť miestna, resp. regionálna samospráva, alebo ľudové hlasovanie;

c. v etnických (národných, kultúrnych, vzdelávacích a pod.) otázkach je pre väčšinové obyvateľstvo, resp. etnoregiónoch kompetentná rozhodovať samospráva, v prípade menšín či diaspory sú kompetentní príslušní zástupcovia personálnej autonómie.

V otázkach dotýkajúcich sa územia regiónu alebo v otázkach nadregionálneho charakteru by sa malo rozhodnúť len prebiscitom.

V daňovom systéme treba vytvoriť trojstupňové zdanenie: oddeliť miestne, regionálne a centrálne dane a treba určiť, koľko prináleží z daní hodnôt vytvoren<182>ch v mieste miestnej resp. regionálnej samospráve. Pri určení dotácií z rozpočtu pre záležitosti verejného záujmu, kultúru a školstvo treba stanoviť sumu podpory na jedného obyvateľa.

Používanie jazyka v samospráve resp. regióne by sa mal stanoviť podľa jazykových (národnostných ) pomerov. Jazyk relatívnej, resp. absolútnej väčšiny by mal byť dominantný medzi ostatnými používanými jazykmi obce či regiónu v úradnom i verejnom styku. V styku so štátnymi orgánmi rozličných stupňov mimo obce či regiónu by úradným jazykom mal byť dominantný jazyk používaný v danej samospráve či regióne. Súčasne by však malo byť umožnené stýkať sa s úradmi aj v ostatných jazykoch daného územia a použitie týchto jazykov daného územia by malo byť umožnené aj na verejných fórach. Samosprávy (regióny) používajúce rozdielne jazyky by vo vzájomnom styku používali prevládajúci jazyk krajiny, čiže slovenský jazyk.

Podľa tejto šktruktúry možno na území Slovenska vytvoriť slovenské, maďarké a rusínsko-ukrajinské regióny, ako aj slovenské, maďarské, rusinsko-ukrajinské, chorvátske, nemecké a rómske personálne autonómie.

Naškrtnutú predstavu možno uskutočniť len politickou vôľou, demokratickým prístupom a medzinárodnými zárukami, koré zodpovedajú európskym tradíciám. Takéto riešenie národnostnej otázky by prispelo k vytvoreniu spoločenskej rovnováhy Slovenska, k zmieru v geopolitickej oblasti a k vybudovaniu dobrých susedských vzťahov, čo je základom každého hospodárskeho rozvoja.

{Skok na začiatok tohto dokumentu}

Skok na obsah

zdroj: www.hhrf.org/egyutt/SD-PARTN.HTM