Priebeh tragédie je notoricky známy. Obyvatelia Černovej si postavili kostol a chceli, aby im ho vysvätil ich rodák Andrej Hlinka, ktorý myąlienku stavby inicioval. Avąak ten bol vtedy suspendovaný, kvôli agitácii za práva Slovákov počas volieb v roku 1906. Spiąský biskup Párvy chcel vąak kostol silou mocou vysväti», aj napriek nesúhlasu miestnych µudí. Pri vysviacke mali asistova» ľandári a stret verejnej moci s protestujúcimi dedinčanmi viedol k otrasnej bilancii: 15 mŕtvych (medzi nimi aj bratranec Andreja Hlinku), 12 »aľko a 60 µahko zranených. Streµba do neozbrojeného davu sa stretla so ąirokým medzinárodným odsúdením. Svetová verejnos» bola po prvýkrát konfrontovaná s problémom maďarizácie porobených národov Uhorska. Veµa µudí sa aľ vtedy dozvedelo, ľe nejakí Slováci existujú. Aj keď to môľe znie» cynicky, z čisto marketingového hµadiska táto tragédia Slovensku pomohla v jeho zápase za slobodu. Naopak, uhorská vláda prehrala „mediálnu vojnu“ o túto udalos» na celej čiare a v priebehu dekády sa ríąa svätoątefanskej koruny rozpadla na prach. Prizma slovensko-maďarských vz»ahov Udalos» moľno vníma» z rôznych zorných uhlov. Väčąina z nás sa na tragédiu pozerá zrejme cez prizmu národnostného konfliktu Slovákov a Maďarov. Hoci sa z druhej strany namieta, ľe väčąina ľandárov pochádzala z Liptova a tak tu vlastne Slováci strieµali do Slovákov, Maďari asi »aľko poprú, ľe tragédia by sa neudiala, neby» neµútostnej, ątátom presadzovanej asimilačnej politiky. Ten národnostný rozmer sa z Černovskej tragédie nedá odmyslie». Práve historické udalosti ako je táto, do budúcnosti bránia, aby sa slovensko-maďarské zmierenie zaloľilo na nejakom deklaratórnom vzájomnom ospravedlnení. Či sa nám to páči alebo nie, hriechy voči tomu druhému sú v spoločnej minulosti naąich dvoch národov rozdelené veµmi nerovnomerne. Cestou deklaratórneho zmierenia mohli postupova» Nemci a Francúzi, ktorých vzájomné agresie sú aspoň ako tak symetrické. Nie je to len o troch nemeckých útokoch na Francúzsko. Treba vzia» v úvahu aj Napoleonovu expanziu alebo francúzsku vojenskú okupáciu Porýnia po prvej svetovej vojne... Vo vine Slovákov a Maďarov vąak panuje asymetria. Mierové spoluľitie oboch národov preto treba do budúcnosti postavi» skôr na zdieµaných záujmoch, neľ vzletných slovných piruetách. Zacelenie historických rán a tráum musí prís» zdola, aľ potom to môľeme spečati» nejakou ospravedlňujúcou deklaráciou. A aj potom by malo ís» o prosté obojstranné „Prepáčte“ a nie vymenovávanie jednotlivých krívd, lebo tam sa obe strany opä» len »aľko ubránia porovnávaniu. Prizma agresie ątátu voči svojim občanom Pokiaµ ide o postoj k Černovskej tragédii, aj Strane maďarskej koalície treba jednu vec priráta» k dobru. A to, ľe upozornila na často obchádzaný, občiansky rozmer udalosti. Inými slovami, Černová nebola len o konflikte „Slováci verzus Maďari“, ale aj o antagonizme „ątátna moc verzus občania“. Je nenormálne, ak ątátne orgány nasilu presadzujú vysviacku kostola proti vôli µudí, ktorých sa týka. Zvláą», ak sa na ten kostol sami zloľili a eąte si ho aj postavili. ©tát ako taký (a nielen ten uhorský alebo súčasný slovenský) sa do konfliktov s občanmi, pre ktorých by tu mal by», dostáva dennodenne. A tí občania ani nemusia by» inej národnosti. Takľe Černová je aj mementom zneuľívania moci ątátu proti vlastným µuďom. V tomto bola tragédia jednej malej slovenskej dedinky určitým predobrazom krvavého a etatistického 20. storočia. Na Černovskú tragédiu vąak moľno hµadie» aj cez prizmu osobnosti Andreja Hlinku. Očividné sú najmä dve veci. Obyvatelia obce Černová svojho rodáka poznali asi najlepąie a keďľe nechceli, aby kostol vysvätil ktokoµvek iný, museli mu by» hlboko oddaní. Zaujímavý je tieľ presný dôvod, prečo bol Hlinka suspendovaný. A ten spočíval v obrane Vavra ©robára počas volieb v roku 1906. Toho ©robára, ktorý po vzniku ČSR na Hlinku nevedel nájs» pekného slova. Ukazuje sa teda, ľe vtedająí Slováci si osobnos» Andreja Hlinku skutočne váľili a ľe tento katolícky kňaz a národovec dokázal ątátnicky spolupracova» aj s ideovými protivníkmi (©robár bol čechoslovakista a „neznaboh“). Takľe svoj pamätný zákon dostal v predvečer stého výročia Černovskej tragédie zaslúľene. Je zaráľajúce, koµko negatívnych ohlasov verejnosti získal deklaratórny zákon, ktorý v podstate pre nikoho nezakladá práva ani povinnosti, zatiaµ čo desiatky vyloľene ąkodlivých právnych noriem, ktoré sa ročne prijímajú, zostávajú bez adekvátnej odozvy.